Áno je tu. Bola tu a bude tu. Cítime ju okolo nás. Vieme o nej. Rozprávame o nej.
Zaoberáme sa ňou. Zaujíma nás. Trápi nás. Počúvame... a možno mlčíme, kritizujeme,
odsudzujeme, posudzujeme. Ale riešime ju? Vieme vystúpiť z radu a otvorene rozprávať
o veciach, ktoré sa nám nepáčia, ktoré ubližujú, vieme nájsť spôsob ako ju odhaliť, ako s ňou
pracovať? Sme pripravení na útoky z okolia pre našu otvorenosť? Na poukázanie problému,
ktorý sa možno nezdá ani vážny ale je predpoklad, že do vážnych a veľkých rozmerov
narastie...Neotáčajme hlavu iným smerom! Nezapchávajme si ústa a uši, nezakrývajme si
oči...Pomôžme si navzájom a bude nám lepšie.
Téma šikany sa nás bytostne dotýka aj v tomto období. Ale o pandémii sa teraz rozpisovať
nechcem. Možno nebudete veriť ale prvé príznaky šikany vieme rozlíšiť už v predškolskom
veku. V lete tohto roku som sa zúčastnila školenia prostredníctvom Erasmus+ v Olomouci.
Vypočula som si vysoko hodnotné prezentácie kvalifikovaných odborníkov z praxe práve
z oblasti výchovy a vzdelávania detí do 6 rokov. Denne sa mi vynárajú ich citácie a opísané
zážitky a skúsenosti, a pomáhajú mi pri riešení situácií v materskej škole ale i v osobnom
živote.
Začala by som najskôr vysvetlením pojmu a rozdielom medzi „škádlením“- čechizmus
(žartovne dráždiť, hnevať, doberať) a šikanou. „Škádlenie“ patrí k rovnocenným,
kamarátskym alebo partnerským vzťahom. Je chápané ako prejav priateľstva, za účelom
dobrej nálady. Pri „škádlení“ sa očakáva, že to bude veselé pre obe strany. Aj keď je zrejmé,
že ten druhý to ako „srandu“ neberie, že ho to zraňuje, potom iniciátor podpichovania
pociťuje ľútosť, ospravedlní sa a v činnosti ďalej nepokračuje. Motívom je náklonnosť,
zblíženie, zoznamovanie, záujem o druhých, uvoľnenie napätia v triede a navodenie
uvoľnenej a pohodovej atmosféry. Ak podpichovanie pokračuje aj napriek vyjadreniu, že to
druhej strane vadí, musí to rešpektovať. Ak nie, ide už o porušovanie práva druhého človeka
a to už nemá od šikany ďaleko. Naše práva končia tam, kde začínajú práva druhého. Pri
šikane je to naopak. Agresor chce druhému ublížiť, chce ho raniť. A má z toho radosť. Nielen
že sa mu neospravedlní ale svoje správanie opakuje. Väčšinou sa násilie stupňuje.
Šikanovanie patrí do násilných a závislotných vzťahov. Dieťaťu niekto ubližuje, to sa nemôže
brániť, je ponižované, cíti bolesť, strach, bojí sa o tom rozprávať.
Ako postupovať? Ako šikanu rozpoznať? Veľmi dôležité je rozpoznať problém. Je úlohou
rodičov aby boli poučení o možných prejavoch šikany. Kedy teda treba zbystriť pozornosť?
Keď je dieťa ustráchané, úzkostlivé v čase, keď má ísť do školy. Keď má psychosomatické
príznaky – nechuť k jedlu, bolesť hlavy, výkyvy nálad, častú nevoľnosť, nepokojný spánok,
ťažké sny. Môže sa stať, že dieťa ide do školy s jedlom, maškrtami, napriek tomu sa vracia
domov hladné. Pýta peniaze bez uvedenia dôveryhodného dôvodu. Dieťa je apatické,
nesústredené, bez záujmu o učenie, hru, často mlčí, nechce sa rozprávať, čo ho trápi. Takisto
je veľmi dôležitá zodpovednosť školy, ktorá je povinná zabezpečovať ochranu zdravia
a bezpečnosť detí v priebehu všetkých aktivít a súčasne vytvárať podmienky pre ich zdravý
vývoj a predchádzať tak vzniku sociálne patologických javov.
Proklamatívny boj so šikanou často končí hneď na začiatku! Ide o nepripravenosť odborníkov
prvého kontaktu, ktorí hrajú hru „Nevidím zlo“ . Problém rodičov je, že ich trápi šikana ale čo
majú robiť? Dostanú odpoveď: „Nejde o šikanu, iba o škádlenie, podpichovanie, hru“
Podozrenie alebo tvrdenie, že je dieťa šikanované, sa však nikdy nesmie podceniť a je nutné
účinne a bezpečne situáciu prešetriť!
Učitelia a rodičia musia každému v tomto pochopení pomáhať a upozorňovať na prípadný
výskyt spomenutých tendencií, hneď ako sa stanú.. Ako náhle začneme šikanu skúmať,
uvedomíme si hlbšie skryté príčiny množstva problémov ľudstva – sociálneho zápasu
a utrpenia vytvoreného ľuďmi rozdelenými v sebe samých a oddelenými od seba navzájom
v nezmyselnom a násilnom zápase o vlastné prežitie. (použitý materiál Mgr. Vyhlídalovej)
Mgr. Iveta Chalabalová